inypohlad

Maturita – formalita?

Maturantov čoskoro čaká druhá časť ich záverečnej skúšky. Za zvláštnou skratkou ÚFIČ sa skrýva klasická odpoveď pred skúšobnou komisiou, ale pre zmätenie verejnosti je to „Ústna forma internej časti“ maturitnej skúšky. Tú trému pri zelenom stole si asi pamätáte doteraz a pravdupovediac, ani po mnohých rokoch sa na takzvanej „skúške dospelosti“ až tak veľa nezmenilo. Prešla síce reformou à la európsky štandard avšak základný problém, ktorý spočíva v príprave na maturitu nudným memorovaním, sa nezmenil.
Dovoľujem si prezentovať svoj názor ako učiteľka cudzích jazykov, aj keď svojmu povolaniu som sa nevenovala dlho. Možno aj preto, že príprava študenta na maturitu ako aj forma preskúšania jeho vedomostí alebo zistenie jeho „maturitas“, t.j. zrelosti, dospelosti sa na našich stredných školách väčšinou nerealizuje. A ak sa schopnosť naučiť naspamäť napríklad 25 maturitných otázok z anglického jazyka považuje za demonštráciu schopnosti rozmýšľať, nech sa urobia prieskumy, koľkí maturanti vedia v cudzom jazyku aj komunikovať a prezentovať vlastné názory. Mne osobne požiadavka na súvislý monologický prejav na určitú tému pripadá ako pozostatok z čias minulých, keď sa takto realizovali naši štátnici. Veď ako často budú v rozhovore s cudzincom súvisle rozprávať 10 a viac minút alebo opisovať obrázok (čo je, mimochodom, tiež súčasťou ústnej maturitnej skúšky)? Viac zmyslu mi dáva len tretia časť maturity, ktorá má akú-takú komunikačnú funkciu, hoci jej zadania bývajú tiež často mimo reálny svet.
Naša maturita z anglického jazyka je vraj ekvivalentom k anglickej skúške PET (Preliminary English Test), ale v nej súvislý prejav na témy ako je multikultúrna spoločnosť alebo vedecko-technický rozvoj nenájdete. Počas nej žiak skôr hovorí naozaj o veciach, ktoré sú mu blízke a so skúšajúcim vedie dialóg.
Jednou z najťažších úloh učiteľa je asi objaviť v žiakovi mysliacu bytosť. Je to možno aj o schopnosti pozrieť sa na veci z jeho uhla pohľadu a netrvať na svojej pravde. Určite je pre učiteľa pohodlnejšie a jednoduchšie zhodnotiť namemorované vedomosti, ale kým aj žiak nepocíti učiteľov záujem o jeho názory a jeho lásku k predmetu a schopnosť odovzdávať túto lásku aj svojim žiakom, budeme len spoločnosťou diplomovaných hlupákov.